Fyzioterapeuti sú denne vystavení fyzickej aj psychickej záťaži. Pracujú s bolesťou, frustráciou a očakávaniami pacientov. Napriek tomu, že sú zvyknutí pomáhať iným, nie vždy majú priestor – alebo nástroj – pomôcť sebe.
V tomto blogu sa pozrieme na problematiku vyhorenia vo fyzioterapii – ako ho spoznať, čo môže robiť jednotlivec, ale aj čo by mali zabezpečiť pracoviská. Lebo starať sa o pacientov sa dá len vtedy, keď je v poriadku aj ten, kto túto starostlivosť poskytuje.
Keď pomoc iným zatieňuje starostlivosť o seba
Fyzioterapia patrí medzi pomáhajúce profesie – teda profesie, ktoré si vyžadujú nielen odbornosť, ale aj vysokú mieru empatie a osobného nasadenia. Práve to môže byť rizikovým faktorom pre dlhodobé psychické preťaženie a vyhorenie.
Na pracoviskách s nedostatkom personálu, obmedzenými zdrojmi, ale aj vysokými nárokmi pacientov sa často stretávame s únavou, stratou motivácie či zníženou pracovnou výkonnosťou. Ak tieto stavy pretrvávajú, môžu prerásť do syndrómu vyhorenia – teda do stavu, kedy fyzioterapeut stráca radosť z práce a vyčerpáva sa aj pri bežných činnostiach.
Ako rozpoznať prvé varovné príznaky?
Každý človek môže prežívať stres a preťaženie inak, no medzi bežné signály, ktoré by nás mali upozorniť, patrí:
- dlhodobý pocit únavy a vyčerpania aj po oddychu,
- znižená schopnosť sústredenia a pokles pracovnej výkonnosti,
- pocity cynizmu alebo odosobnenia od pacientov,
- nechuť ísť do práce alebo zhoršený spánok,
- častejšie somatické ťažkosti – bolesti hlavy, tráviace problémy, napätie vo svaloch.
Tieto prejavy netreba ignorovať. Nie sú znakom slabosti – sú signálom, že organizmus potrebuje zmenu.
Prevencia začína u jednotlivca
Dobrou správou je, že mnohé z týchto stavov sú ovplyvniteľné. Prevencia začína už v každodennom nastavení – osobných hraniciach, voľnom čase a schopnosti povedať „dosť“.
Niekoľko jednoduchých, ale účinných krokov:
- dostatok odpočinku a pravidelný kvalitný spánok,
- voľnočasové aktivity mimo pracovného prostredia,
- pobyt v prírode a pravidelný pohyb,
- reálne pracovné aj osobné ciele, ktoré sú zvládnuteľné,
- relaxačné techniky – dychové cvičenia, joga, meditácia, hudba.
Základom je nepodceňovať vlastné potreby a nezabúdať, že fyzická kondícia ide ruka v ruke s psychickým zdravím.
Čo môže urobiť pracovisko?
Prevencia syndrómu vyhorenia nemôže byť len na pleciach jednotlivcov. Dôležitú úlohu zohráva aj pracovné prostredie. Kolektív, v ktorom panuje dôvera, podpora a jasné pravidlá, je menej náchylný na psychickú nepohodu.
Medzi účinné organizačné opatrenia patria:
- zníženie administratívnej záťaže a lepšia organizácia práce,
- pravidelné tímové rozhovory a supervízie,
- vzdelávanie v oblasti duševného zdravia,
- možnosť kontaktu s odborníkom – psychológom,
- podpora rovnováhy medzi pracovným a osobným životom,
- otvorená komunikácia a spätná väzba naprieč všetkými úrovňami,
- dostupné priestory na regeneráciu – pohyb, vodoliečba, relax.
Aj malé zmeny môžu vytvoriť prostredie, kde sa ľudia cítia bezpečne, prijato a majú väčšiu chuť svoju prácu vykonávať kvalitne.
Kedy je potrebné vyhľadať odbornú pomoc?
Ak máte pocit, že situácia je nad vaše sily, nebojte sa osloviť odborníka. Psychologická alebo psychoterapeutická podpora je legitímna a účinná forma pomoci. V niektorých prípadoch môže byť vhodná aj medikácia – o tom však rozhoduje lekár.
Dôležité je vedieť, že nie ste sami. Vyhorenie je častejšie, než si pripúšťame – no dá sa s ním pracovať.
Udržať sa „funkčný“ – pre pacientov aj pre seba
Aj keď nie vždy máme vplyv na všetky okolnosti, môžeme ovplyvniť, ako na ne reagujeme. Hovorí sa, že „nemôžeme nalievať z prázdneho pohára“ – a práve to platí vo fyzioterapii dvojnásobne.
Starostlivosť o pacienta začína starostlivosťou o seba. Ak chceme byť dlhodobo prínosom, musíme sa naučiť rozpoznať hranice, načerpať silu a nezanedbávať svoje zdravie – psychické ani fyzické.
Slovenská komora fyzioterapeutov podporuje odborný rast aj duševnú pohodu všetkých svojich členov. Aj preto veríme, že prevencia vyhorenia musí byť súčasťou kultúry zdravotníckeho prostredia.
PhDr. Miroslav Puškár