„Hovorí sa, že na to, aby človek dosiahol majstrovstvo v činnosti, ktorú vykonáva, jej potrebuje venovať 10 000 hodín času. Najhorší možný scenár je, keď tých 10 tisíc hodín má dosiahnutých dieťa pred dovŕšením 15-teho roku života. Hovoríme tomu príliš skorá špecializácia.“
Týmito slovami začína rozhovor fyzioterapeut PhDr. Andrej Matonok,, ktorý sa vo svojej praxi venuje športovcom. Spolupracoval s hráčmi ako Le Giang (Bohemians Praha 1905), Heurtaux (Udinese Calcio), Fadera (Zulte Waregem), Badolo (Sheriff Tiraspol), Raffael (Borussia Monchengladbach), ale aj mladými nádejami slovenského športu. Nasledovné riadky venuje práve mladým a dospievajúcim športovcom, príliš skorej špecializácii a rizikám, ktoré sa s tým spájajú.
“Takýto športovec dosahuje vrchol svojej kariéry v 15-tich rokoch a potom jeho napredovanie stagnuje, alebo mu rapídne klesá výkonnosť. Vďaka tejto skutočnosti nie je prekvapením veľké množstvo chronických zranení, ktoré skracujú jeho kariéru. Nedostatočné diverzifikovanie pohybových aktivít sa spája s nedostatočným rozvojom neuromuskulárnych schopností, ktoré majú vplyv na prevenciu zranenia a neumožňuje potrebný odpočinok pri unilaterálnej záťaži.
V konečnom dôsledku takto vytvárame systém produkcie menej výkonných športovcov ako v minulosti. Výkonnosť detí ide rapídne dole. Deti, ktoré dnes považujeme za talenty zo športových tried sú štatisticky výkonnostne horšie, resp. rovné bežnej populácii detí z roku 1987 (atletické disciplíny napr. skok do diaľky z miesta, či vytrvalostné disciplíny). Okrem iného máme 20% detí v školskom veku zapojených do organizovanej športovej činnosti, čo je žalostne málo v porovnaní napríklad so severskými krajinami, kde sa do športu angažuje až 80-90% detí. My deti k športu nevieme motivovať a aktivovať pozitívnu emóciu z pohybu.
Chýba nám aplikácia progresívnych prvkov, ktoré treba zapájať do pohybovej prípravy detí v mladom veku, čo si myslím, že sa nám v praxi nedarí. Najmä u detí v predškolskom veku a mladšom školskom veku je pohybová gramotnosť na nízkej úrovni, kde chýbajú pohybové kompetencie a chápanie samotného pohybu a jeho význam pre zdravie. Tento fakt musia pochopiť najmä rodičia a viesť dieťa k aktívnemu životnému štýlu, nielen v rámci školskej telesnej výchovy, kde 2 hodiny týždenne sú veľmi málo, ale aj v rámci voľného času aspoň 1 hodinu denne,” hovorí Matonok.
Čo hovoria výskumy
Pán Matonok tvrdí: “Je výskumom potvrdený pozitívny vplyv fyzickej aktivity, silového tréningu na všetky typy tkanív ľudského organizmu – detského nevynímajúc. No okrem toho je stále zaužívaný trend, že silový tréning nie je vhodný pre deti a detský organizmus. Ja si naopak myslím, že silový tréning je nutnosť už od mladého školského veku. A tým nechcem povedať, že 7-ročné deti majú robiť drepy s činkami. Aspekty silového výkonu sa dajú rozvíjať aj formou rôznych hier, zaujímavých cvičení, kde deti ani netušia, že rozvíjajú silovú stránku. Rovnako tak to je s inými motorickými schopnosťami. Chce to len vhodnú metodiku na rozvoj, chuť a kritické myslenie, ktoré nám chýba.
Potom sa nemusia stávať prípady, keď mladí športovci vo veku 15 rokov prídu do posilňovne, nepoznajú základné cvičenia, ich techniku a základné pohybové vzory. Je to pre nich zrazu všetko nové, pretože nemajú vybudovaný návyk. Silová príprava sa odkladá a vo veku 17-19 rokov to chceme dobiehať. Tam vzniká priestor pre zranenie.
Chýbajú nám presahy do športového tréningu a procesu readaptácie „mimo stôl“. Vo veľa prípadoch je zaužívané s pacientom pracovať na rehabilitačnom stole. Je naopak potrebné zaťažovať ho na primeranej úrovni. Obzvlásť športovci majú vyššie nároky na záťaž, keďže predpokladáme, že ich pohybový systém je pripravený na vyššie externé zaťaženie.
Ďalším odporúčaním je nehľadať minimálne odchýlky, chyby a naprávať niečo, čo ani nie je potrebné – slabý stred tela, zlý dychový vzor, čo u športovcov môže vyvolávať „nocebo efekt“. Samozrejme takéto tvrdenia je potrebné objektivizovať, aby nám zapadli do kontextu práce. No je potrebné zapájať aj ďalšie komponenty, neupínať sa len k jednej metodike, či je to dnes obľúbená DNS, SM systém a iné. Metodiky treba vhodne a individuálne kombinovať a nehľadať odchýlky od umele vytvorených ideálov.”
Dobrá rada od odborníka
„Poďme implementovať moderné prístupy zo zahraničia, neustále sa vzdelávať a prepájať proces readaptácie po zranení, spájať fyzioterapeutov a kondičných trénerov, aby z toho najviac benefitoval klient či pacient.“
Odbornosť a skúsenosť na prvom mieste
“Na Slovensku máme množstvo kvalitných a kvalifikovaných odborníkov z radov fyzioterapeutov a trénerov, ktorí odvádzajú naozaj skvelú prácu s deťmi a športujúcou mládežou. Vyzdvihol by som prácu dvoch – Ľudo Nemec a Chris Stankovič. Sú naozaj odborníkmi a kompetentnými osobami v dnešnej dobe, kedy je odborník častokrát posudzovaný nie podľa práce, ale podľa počtu sledovateľov na sociálnych sieťach, čo je obrovský trend a zároveň tragédia dnešnej doby.
Laik ťažko rozlíši, či je daný program pre dieťa vhodný alebo nie. Rovnako tak by mal človek rozlišovať medzi fyzioterapeutom a kondičným trénerom. Práve fyzioterapeut by mal byť po lekárovi prvým kontaktom, s ktorým sa pacient stretáva. Je potrebná určitá postupnosť a systematickosť. Každý z menovaných má svoje kompetencie.
Fyzioterapia je zložitá a zároveň veľmi jednoduchá – preto aj cvičenia by mali byť jednoduché – to je ďalší trend, kedy sa vykonáva množstvo cvičení, ktoré sú tak prekombinované, že ja ich nazývam „cvičenia do cirkusu“ a potom zisťujeme, že dieťaťu, ale aj dospelým chýbajú základné prvky pohybových vzorov. Nedokážu urobiť pohybový vzor „hinge“ a potom ich vidíme stáť na BOSU a robiť „lastovičku“, čo je pohybový vzor podobný jednonožnému deadliftu (mŕtvemu ťahu), pritom nemajú zvládnutý základ toho klasického,” konštatuje fyzioterapeut.
Ako získať silu
“Vhodný silový tréning rovnako predstavuje zvyšovanie kapacity tkaniva a schopnosť rýchlejšie sa adaptovať na stresor, čo má za následok lepšie zvládanie externej záťaže, takže napríklad nosenie školskej tašky nemusí spôsobovať funkčné problémy, ktoré potom vedú k štrukturálnym poruchám, ako je hyperkyfóza hrudnej chrbtice, či skolióza. Samozrejme je potrebné prihliadať na aktuálny stav dieťaťa a jeho nielen biologický vek, ale aj tréningový vek a na základe toho potom zvoliť vhodnú periodizáciu a objem záťaže.
Tréningový vek potom môžeme rozdeliť ešte do dvoch kategórií, a tou je všeobecný tréningový vek, kde sa posudzuje počet rokov, ktoré dieťa absolvovalo venovaním sa pohybovej aktivite (viacerým športom) a športovo-špecifický tréningový vek, kde sa pozeráme na počet rokov, ktoré sa dieťa venuje len tomu jednému danému športu (špecializuje sa). Dôležité je spomenúť skutočnosť, ktorá sa bežne deje a tou je preskakovanie jednotlivých fáz pohybového vývoja,” odporúča Matonok.
Talent alebo detstvo?
Fyzioterapeut ďalej vysvetľuje: “Keď dieťa výkonnostne prerastie svoju kategóriu a je posunuté do vekovo vyššej kategórie, kde môže rozvíjať svoj talent, takéto preskakovanie je v rozpore nielen z biologickým vekom dieťaťa, ale aj tréningovým vekom. Je potrebné pozerať na to komplexne, brať do úvahy aj psychologické aspekty a uvedomiť si že dieťa, ktoré takto „posunieme“ z hľadiska rýchlejšieho rozvoja technických zručností, je vyňaté z kolektívu svojich rovesníkov a priateľov. Stráca tak jeden z najdôležitejších prvkov tréningu v detskom veku – hravosť a radosť z hry. To môže mať za následok stratu motivácie, zníženie výkonnosti a rozvoj sa nezrýchli, ako bola pôvodná myšlienka, ale naopak spomalí sa. Preto sme mnohokrát svedkami detí, ktoré vo svojom športe vynikali, napredovali vo svojej kategórii rýchlejšie, no ich rast sa v určitom momente zastavil a prerástli ich práve deti, ktoré ten rozvoj mali postupný a systematický.”
„Preto ich najskôr učme trénovať a až potom ich učme vyhrávať. Vychovávajme z nich v prvom rade dobrých ľudí a potom aj dobrých športovcov.“
“Rovnako tak hravosť a radosť z hry sú deťom odopierané v kolektívnom športe, kde súťaživosť poháňaná egom trénerov hrania na výsledky, nie je v súlade s týmito aspektmi. To nedáva rovnakú šancu na potenciálny rozvoj všetkým deťom, kedy pre dosiahnutie lepšieho výsledku hrajú len tí lepší či výkonnejší, čo môže opäť viesť u tých ostatných k strate motivácie a ukončeniu športovej činnosti. Preto je dôležité mať víziu, aby deti participovali v športových aktivitách dlhodobo,” radí odborník.
Ako deťom ukázať smerovanie
“Potrebujeme ich začleniť do viacerých športov a vydať sa v detskom veku cestou „multiple-sports“ modelu, zoznámiť ich s ADEKVÁTNYM silovým tréningom. Položiť im tak základy pohybovej všestrannosti, z ktorej môžu čerpať v rámci prípravy aj počas špecializácie v neskoršom veku. Odhliadnuc od toho všetkého musíme deti nechať, aby boli deťmi. Dieťa nie je malý dospelý a detský organizmus má svoje špecifiká. Tými sú chronologický vek, biologický vek, tréningový vek, psychologický vek, či senzitívne obdobia rozvoja motorických schopností.
V období po skončení sezóny (známe ako „off-season“) im tréner dá cvičenia na doma, aktívni rodičia ho ešte prihlásia ku kondičnému trénerovi, aby sa zlepšil. No takéto konanie je kontraproduktívne. Pre dieťa je nutnosť odpočinku na fyzickej, ale aj psychickej úrovni. Veľký dôraz treba klásť aj na edukáciu mládeže. V praxi sa stretávam, že mladí športovci nevedia, čo je pre nich vhodné a čo nie. Nevedia, čo môžu, čo nemôžu – niektorí v snahe zlepšiť svoju výkonnosť si ešte pridávajú tréningy navyše, čo z dlhodobého hľadiska môže viesť k „overtraining“ syndrómu,” varuje Matonok.
Vsadiť všetko na jednu kartu?
Matonok odporúča sústrediť sa na kompenzáciu daného zaťaženia, či je to futbal, hokej, volejbal alebo iný kolektívny, či individuálny šport ako napríklad tenis. Každý z týchto športov má určité nároky na pohybový systém dieťaťa. Preto je dôležité, aby mal najmä detský organizmus zabezpečenú a vyrovnanú regeneráciu a dostatočný odpočinok s tréningom.
Vhodná regenerácia
“Ľudia častokrát hľadajú rôzne metódy regenerácie, ktoré sú založené najmä na marketingu – od rôznych regeneračných modalít vo forme masážnych pištolí, valcov a iných pomôcok a pritom zabúdajú na základné, telu prirodzené a najúčinnejšie formy regenerácie:
- Spánok a odpočinok
- Vyvážená a nutrične hodnotná strava
- Adekvátna kontrolovaná fyzická záťaž.
Toto sú podľa mňa najdôležitejšie aspekty v rámci regenerácie a keď sú tieto 3 zložky splnené na 100%, vzniká priestor pre tie ostatné, no to častokrát už ani nie je potrebné. A dané peniaze, ktorú sa častokrát počítajú v desiatkach, či stovkách eur, ktoré sú ľudia ochotní zaplatiť za masážny prístroj, by mohli radšej investovať do kvalitnej diagnostiky, kvalitného nastavenia tréningového, či regeneračného protokolu, prípadne do kvalitnej stravy. Znie to veľmi jednoducho, ale zakomponovať to do každodenného života najmä u detí, je náročné. Je to však výzva a hodená rukavica pre všetkých terapeutov, trénerov, učiteľov a v neposlednom rade rodičov, ktorým záleží v prvom rade na zdraví, ale aj napredovaní a dosahovaní úspešných výsledkov ich detí,” dodáva na záver pán Matonok.
