Každý človek je špecifický a jedinečný. Inak reaguje na podnety, záťaž aj inak regeneruje. S pohybom a športom prichádzajú aj mnohé zranenia. Zisťovali sme, ktoré sú tie najčastejšie priamo od špecialistu, športového fyzioterapeuta PhDr. Dávida Líšku.
Pán Líška zo svojich bohatých skúseností na tému športových zranení hovorí: “Všeobecne definovať, ktoré zranenia sú najčastejšie, je veľmi náročné. Pokiaľ sa rozprávame o jednotlivých športoch, je to pomerne jednoduchšie. Sú športy, pri ktorých kraľujú akútne zranenia ako napríklad džudo. Ďalej existujú športy, kde sa vyskytujú zranenia chronického charakteru ako napríklad biatlon, atletická chôdza, či vytrvalostný beh. Ide skôr o typ daného športu a druh najčastejšieho pohybu športovca. Z pohybu, ktorý je typický pre daný šport, viete približne predpovedať, ktorému zraneniu budete ako fyzioterapeut čeliť. Poznanie epidemiológie športových zranení pre mňa ako športového fyzioterapeuta predstavuje obrovský klinický význam.
Poznanie, kde a v akom rozsahu sa dané zranenia vyskytujú, pomáha zlepšiť aj kliniku a tým predpoklad, že bude dané zranenie identifikované správne. Čítanie štúdii, ktoré sú zamerané na výskyt svalových a iných zranení, patrí medzi moje obľúbené. Ide o pekný príklad, ako môže klinická prax fungovať v symbióze s tou vedeckou.”
Kedy najčastejšie dochádza k zraneniam? Aké sú najviac sa opakujúce príčiny?
“Športové zranenie môže nastať v každej fáze športu. Častejšie sa vyskytujú k blížiacemu záveru zápasu. Pokiaľ sa na to pozrieme z pohľadu sezóny, tak je to skôr v druhej fáze sezóny. V prvom prípade môže za to akútna únava, ktorá predstavuje rizikový faktor.
Akútna únava alternuje biomechaniku vykonávaného pohybu a telo športovca má väčšiu šancu dostať sa do rizikových pozícii. Únava zvyšuje riziko zranenia aj preto, že unavené svaly sú menej schopné absorbovať vzniknuté nároky ako svaly bez únavy, najmä pokiaľ sa bavíme o veľkosti excentrickej svalovej sily. Nízka úroveň excentrickej svalovej sily určitých svalových skupín v športe často predstavuje rizikový faktor, keďže väčšina zranení, najmä dolných končatín, sa deje v excentrickej fáze pohybu.
Takticky sa trochu vyhýbam pojmu svalová únava. Keď si definujeme akútnu únavu, príčina môže byť buď centrálna alebo periférna. V športovej medicíne sa dlho súperilo o to, ktorá je príčinou únavy. Osobne si myslím, že tento súboj nemá víťaza a pri vzniku akútnej únavy sa uplatňujú obidve príčiny, teda periférna aj centrálna.
Pokiaľ sa rozprávame o chronickom efekte, tak v druhej časti sezóny sú s ním spojené hlavne kumulácie únavy a ostatných rizikových faktorov. Pokiaľ si zoberieme extrémnu situáciu, že únava je hlavným problémom športovca, vzniká syndróm pretrénovania, ktorý má samozrejme aj iné klinické prejavy. Diagnostika syndrómu pretrénovania je pomocou per exclusionem, na základe vylúčenia iných diagnóz. Hlavnou príčinou syndrómu pretrénovania je nevhodná periodizácia športovej záťaže. Okrem toho pri vzniku sa môžu uplatniť aj iné faktory ako infekcie, nutričné deficity a podobne.
Rizikové faktory je možné rozdeliť ako na vnútorné alebo vonkajšie. Ďalšiu klasifikáciu je možné rozdeliť na modifikovateľné a nemodifikovateľné rizikové faktory. K rizikovým faktorom patria aj faktory ako napríklad počasie a povrch, ktoré ovplyvniť veľmi nevieme.
Jedným z hlavných rizikových faktorov je primárne zranenie. To znamená, že pokiaľ športovec už zranenie mal, je to často najsilnejší determinant budúceho zranenia, oveľa silnejší ako iné rizikové faktory, ktoré sú spojené s primárnym zranením. Pokiaľ sa zranenie objaví u športovca, nie je to len o tom vyliečiť ho a pokračovať v danom procese, ale o správnom nastavení aj sekundárnej prevencie, pretože akékoľvek zranenie znamená zdvihnutý varovný prst.
Rizikových faktorov je samozrejme viacero, niektoré ovplyvniť vieme, iné ako napríklad vek nie. Výrazným rizikovým faktorom je skorý návrat k športu po zranení, kedy má športovec už pocit, že to je dobré. Ide miestami aj o neviditeľný rizikový faktor, pretože v praxi vidíte športovca, prípadne titulok v novinách, že je opäť zranený. Nevidno, že tento športovec nepodstúpil žiadne testovanie, aby odborník určil, či už bol vhodný čas návratu k športu.
Návrat k športu môžeme rozdeliť na tri fázy – návrat do tréningového procesu, návrat k športu a návrat k výkonnosti. Pokiaľ sa športovec vracia s opakovaným zranením, často analyzujem čas medzi tým, kedy sa vrátil a kedy bola urobená rehabilitácia a aké funkčné parametre boli zaznamenané.
Dôležitý rizikový faktor zranenia predstavujú aj psychologické bariéry, ktoré sú spojené s návratom k športu po závažnejšom zranení ako napríklad po ruptúre predného krížneho väzu. Pokiaľ má športovec prílišnú obavu o to, že sa zraní znova, tak šanca, že sa to reálne stane je o dosť väčšia. Preto sa v klinickej praxi, často pýtam aj na psychologické bariéry, ktoré sú spojené s návratom po športovom zranení.
Každé zranenie má trochu iné špecifické rizikové faktory, hoci sa často hovorí len o jednom type postúry, cvičenia a podobne. Osobne problematiku rizikových faktorov športových zranení študujem asi siedmy rok, a stále mám pocit, že som na začiatku.”
Dá sa zraneniam predchádzať? A ako?
“Riziko zranenia je možné redukovať viacerými možnými spôsobmi. Tým oprávnene najpopulárnejším sú rôzne typy preventívnych cvičení. Existuje viacero typov cvičení, ktoré sú zamerané na redukciu rizika zranení. Ja najviac v tomto prípade obľubujem excentrické cvičenia, sú vysoko účinne a dajú sa ľahko aplikovať do tréningového procesu. Dôležité pri tom je však nájsť správne miesto, tak ako vedia pomôcť, vedia aj uškodiť, pokiaľ sú aplikované príliš často alebo v tréningovej fáze, kde je väčšia tréningová intenzita.
Dôležité miesto majú aj cvičenia, ktoré sú zamerané na ovplyvnenie neuromuskulárnej aktivity, respektíve kontroly propriocepcie, posturálnej stability a podobne. V Čechách a na Slovensku si popularitu vydobyli cvičenia založené na vývojovej kineziológii, ktoré sú cielené na samotnú biomechaniku pohybu.
Keď sa odosobníme, že riziko zranenia sa dá ovplyvniť iba rôznymi typmi cvičení, tak významnú rolu pri téme športových zranení zohráva periodizácia tréningu a nevhodná intenzita záťaže. Ďalším osobitným typom rizika zranenia je samotná dekondícia športovca. Pokiaľ športovec výrazne zaostáva a nástupy do zápasového, prípadne pretekového procesu, riziko zranenia je podstatne vyššie. Okrem toho sú dôležité faktory ako kvalita spánku a optimálna výživa.”
Športové zranenia sa najčastejšie vyskytujú u profesionálnych športovcov. Sú už na ne zvyknutí. Čo však hobbíci a amatérski športovci? Týka sa ich táto téma? Môže to byť otázka aj veku?
“Neviem či sa dá povedať, že vrcholoví športovci sú na zranenia zvyknutí, paradoxne vrcholový športovec môže nové respektíve opakujúce sa zranenia vnímať intenzívne a negatívne. Je to prirodzený jav, ktorý je spojený s ohrozením.
Čo sa stane ak nemôžem podať výkon? Budem zamestnaný? Keď sa posunieme z povrchných ekonomických faktorov viac do hĺbky, príde otázka, čo ak nemôžem robiť to, čo mám rád? Čo bude ďalej? Tieto všetky faktory negatívne ovplyvňujú kvalitu života človeka, a ako už vieme, kvalita života z pohľadu človeka predstavuje často to najdôležitejšie.
To, na čo sú vrcholoví športovci zvyknutí, je skôr bolesť, ktorá je spojená s vykonávaním športu alebo aj častých tréningov. Vrcholoví športovci dokážu rozoznať aj viacero typov bolesti a často sú rezistentnejší ako bežná populácia. V niektorých prípadoch sa bolesť pohybového aparátu z tréningu dostáva na hranu. Znamená to, že nevieme určiť, či je bolesť primárne už zranením, alebo je to odozva na športový tréning. Samozrejme, jedno aj druhé sa dopĺňa, typickým príkladom sú niektoré druhy tendinopatii.
Bežná populácia niekedy vníma šport povrchne, vidia víťazstva, popularitu, možno viac financií. Vrcholový šport je často o pádoch, sklamaniach, a úspech predstavuje v podstate čerešničku na torte, na ktorú si veľa vrcholových športovcov nesiahne, no aj napriek tomu športu dávajú všetko. Vrcholový šport je pre pohybový aparát náročný a odráža sa to potom aj na častých zraneniach, a od toho je potom zdravotný realizačný tím, ktorý sa snaží športovcovi čo najviac pomôcť a minimalizovať dôsledky nadmernej záťaže.
Čo sa týka rekreačných športovcov, tam sa zranenia vyskytujú tiež. Súvisí to s nevhodným tréningovým programom, ale často napríklad aj s precenením vlastných schopnosti. Rekreační športovci predstavujú vysoko heterogénnu skupinu a každý je trochu iný, nie je možne globálne zaujať stanovisko, ale samozrejme zranenia sa vyskytujú aj u nich.
S pribúdajúcimi rokmi je možné evidovať aj vyšší výskyt jednotlivých zranení. Vek je rizikový faktor. Často sa stretávame s tým, že mladí športovci preventívne cvičenia ignorujú, a v neskoršom veku sa to potom vracia. Rovnako aj starší športovci potrebujú väčšiu starostlivosť. Je to akýsi prirodzený vývoj, hlavným problémom zostáva, pokiaľ títo športovci nemajú optimálne zabezpečenie. Vzorom rehabilitačného zabezpečenia pre športovcov je napríklad Vojenské športové centrum DUKLA B. Bystrica.”
Čo v prípade, že som laik a športový nadšenec a zraním sa. Som vyradený/á z tréningového procesu. Čo ma čaká, aký mám zvoliť postup?
“Určite odporúčam, aby som ako laik všetko nechal radšej na odborníkov. Netreba zbytočne hľadať informácie, googliť na internete. Najlepšie riešenie je vyhnúť sa katastrofickým scenárom a protichodným informáciám a vyhľadať odborníka v danej problematike a sústrediť sa na naordinovaný liečebný postup.”
Čo ak sa stretnem s plantárnou fascitídou alebo ma postihne syndróm mediálnej tibiálnej hrany? Čo mi odporúčate?
“Obidve zranenia patria k mojím obľúbeným. Pri plantárnej fascitíde rád využívam takzvaný silový tréning plantárnej fascie, mám s ním dobré skúsenosti. Pokiaľ ide o syndróm mediálnej tibiálnej hrany, tu predstavuje hlavný prvok liečby optimálny manažment biomechanickej záťaže, keďže ide o typické zranenie, ktoré je akcelerované biomechanickým preťažením. Okrem liečebných metód je dôležité pri týchto zraneniach identifikovať rizikové faktory, ktoré k nim viedli. Pri syndróme mediálnej tibiálnej hrany je to napríklad obmedzená pronácia nohy. Pri obidvoch spomenutých zraneniach je dôležitá diferenciálna diagnostika, pretože dané zranenia môžu napodobňovať aj iné patológie, preto je hlavným odporúčaním vyhľadať odborníka v danej oblasti.”
Vysvetlite, prosím, našim čitateľom, ako športovať bezpečne a čo najdlhšie počas celého života.
“Veľa ľudí športuje preto, aby to riziko zranenia podstúpili a rovnako to platí vo vrcholovom športe, môžete u športovca redukovať riziko vzniku zranenia a to výrazným spôsobom, no aj napriek tomu riziko zranenia stále hrozí a patrí k športu. Podobne aj v medicíne platí, že zakaždým posudzujete pomer rizika a benefitu.
Prílišne používať pojmy ako bezpečný šport, neustále upozorňovanie na zranenia, rizikové faktory môže pôsobiť negatívne. Rizikové psychologické pochody môžu sami predstavovať rizikový faktor zranenia v budúcnosti. Predstavuje to opačný extrém ako keď športovec, rekreačný športovec, bežný človek ignoruje absolútne regeneráciu, preventívne cvičenia a podobne.
Čitateľom odporúčam mať svojho trénera zameraného na konkrétny šport a lekára/fyzioterapeuta, ktorým názorom verí a diskutovať s ními každý problém. Osobne často veľkú časť anamnézy trávim tým, že sa pýtam pacienta, čo vlastne vie, často je ten pohár informácii preplnený a veľakrát stačí len vysvetľovať dané problematiky, vyprázdniť preplnený pohár informácii a sústrediť sa na to podstatné.”
Aký má podľa vás šport najväčšie benefity?
“Šport a pohyb má množstvo benefitov. Dôležitá úloha pohybu sa prejavuje v prevencii rôznych civilizačných ochorení. Pokiaľ sa presunieme z preventívneho účinku, tak sa uplatňuje pohyb pri liečbe širokého spektra viacerých ochorení. To je asi najkrajším príkladom prepojenia klinickej medicíny a športovej medicíny. V rámci klinickej medicíny vyšetrujeme u pacientov aj funkčnú schopnosť pacientov, ktorá úzko súvisí s krehkosťou pacientov.
U pacientov, ktorí sú veľmi krehkí, často zaznamenávame aj zníženú pohybovú aktivitu. Pokiaľ je pacient krehký, často má prítomnú sarkopéniu – znížené množstvo a kvalitu svalových buniek. Táto sarkopénia je nielen faktorom vyhodnotenia stavu pacienta, ale aj dobrým prediktorom vývoja jednotlivých ochorení. U nás v Banskej Bystrici vo FNsP F.D.Roosevelta také testovanie zaviedol MUDr. Skladaný, PhD. prednosta II. Internej kliniky SZU. Jednoducho, pokiaľ nepoznáte funkčný stav pacienta, tak ho nespoznáte vôbec, u takýchto pacientov má pohyb veľký význam, a nemusí ísť ani o šport ako taký.
Aby som však dostal aj k odpovedi na základnú otázku, tak viacero pekných myšlienok aké benefity predstavuje šport, resp. pohyb nájdete na instagramovej stránke nášho projektu @COVIDMOVE.”