Cievna mozgová príhoda, známa aj ako mozgová mŕtvica, je vážne neurologické ochorenie, ktoré môže viesť k trvalým neurologickým následkom. Rýchla lekárska starostlivosť a následne dobre nastavená fyzioterapia je kľúčová pre minimalizáciu škôd a zlepšenie prognózy pacienta po cievnej mozgovej príhode. Podrobnosti prináša v rozhovore fyzioterapeutka Mgr. Vladimíra Tatarková.
Kedy začína práca fyzioterapeuta v starostlivosti o pacienta po CMP?
„Relatívne veľmi skoro. Najskôr každý z personálu JIS započuje zvonenie stoke-mobilu. Práve naň záchranári (RLP, RZP) z terénu či z domáceho prostredia nahlasujú na neurologickú JIS, že preberajú a privezú pacienta s CMP – cievna mozgová príhoda. Tam to celé začína. Ja patrím tiež medzi personál, ktorý to počuje, pretože práve v tú chvíľu, keď zvoní telefón, cvičím s pacientom, ktorý k nám takto prišiel pred pár dňami. Ak to bude indikované, dostane pacient trombolýzu. 24 hodín je v pokoji a potom sa k starostlivosti na JIS pridružím ja ako fyzioterapeut a proces začína.”
Aké sú hlavné výzvy pri poskytovaní fyzioterapie pacientom s cievnymi mozgovými príhodami na JIS alebo aj kdekoľvek inde?
„Každý pacient je nový príbeh, nová bublina, nový proces. Teda vždy nová výzva. Keď pristupujem prvýkrát k lôžku nového pacienta, je aj vo mne množstvo vnútorných otázok. Aký tento proces bude? Pôjde to? Každý pacient po CMP je iný. Aj keby mal úplne rovnaké postihnutie, lokalitu aj rozsah, nebude mať rovnaký vek, pohlavie a hlavne psychické nastavenie. Preto každý pacient vytvára nový a jedinečný rehabilitačný proces. Mojou výzvou je zvládnuť tento proces čo najlepšie, aby bol pacient nastavený na dlhšiu cestu a odhodlaný bojovať.”
Aké terapeutické metódy a techniky používate na zlepšenie funkcie pacientov s cievnymi mozgovými príhodami a inými neuro ochoreniami?
„Nám sa materiálno-technické pole zväčšuje. Za najdôležitejšiu hodnotu v terapii považujem čas, ktorý môžem pacientom venovať. Pôsobím iba na neurológii, patrím do jej stavov, som súčasťou kolektívu a celý pracovný čas trávim tam. Som súčasťou sedení a vizít, viem efektívne komunikovať so sestrami aj lekármi, mám svoju telocvičňu, kde si viem zobrať mobilného pacienta a v neposlednom rade som na oddelení prítomná, keď prichádzajú rodinní príslušníci. Viem si rehabilitačný proces rozdeliť aj na viac intervencií za deň.
Z technického vybavenia som vďačná za používanie bicyklového trenažéra k lôžku na pasívne aj aktívne bicyklovanie. Bez neho si už prácu neviem predstaviť. Ďalej Walkaide – neurostimuláciu na prepadávajúcu špičku, množstvo pomôcok na chôdzu od vysokého G-aparátu po walkingové paličky. Takisto sa snažíme aplikovať Taking charge – psychologickú intervenciu pod názvom Ako prevziať zodpovednosť po CMP.”
Popíšte hlavné ciele pri fyzioterapii pacientov s CMP.
„Hlavným cieľom je postaviť človeka na nohy a rozchodiť, ako aj dosiahnuť čo najlepšiu kvalitu jeho života. Vždy sa pýtam pacienta, čo je jeho cieľom. Čo chce dosiahnuť? Čo je pre neho dôležité? V tomto duchu sa nesie naša rehabilitácia. Pre pacienta hubára či poľovníka je dôležitá chôdza, pre rezbára jemná motorika. Kvalitná rehabilitácia je postavená na rozhovore a empatii.”
Akým spôsobom pracujete s pacientmi na obnove ich mobility po CMP?
„Snažím sa pacientov po CMP čo najviac stimulovať. Ako terapeutka si predstavujem proces neuroplasticity, pacientovi to vysvetlím, že potrebujeme postihnutú časť tela zobudiť. Musíme dovtedy klopať na zatvorené vrátka, kým niekto neotvorí. Na našom neurologickom oddelení to znamená cvičenie na lôžku s terapeutom aj edukáciu pacienta o samostatnom cvičení. Závisí od postihnutia, čo všetko zvládne samostatne, od stimulácie cez pasívny pohyb s pomocou zdravých končatín až k aktívnemu pohybu. Rada pri cvičení pracujem s ťažiskom, propriocepciou. Keď s pacientom zvládneme vertikalizáciu, je to veľká vec! Teším sa z cvičenia v stoji a nácviku chôdze. Mám naozaj radosť z tejto fázy. Cítim sa vtedy užitočná. Viem, že moja práca má zmysel.”
Ako pomáhate pacientom zvládať problémy so svalovou slabosťou a koordináciou po mozgovej príhode?
„Je pre mňa zaujímavé pozorovať, ako sa pacient stáva ľahším. V post-akútnej fáze CMP leží nehybne na lôžku. Prichádzam za ním ako fyzioterapeut v pravidelných intervaloch počas niekoľkých dní. Často začínam pasívnym cvičením. Telo a končatiny pacienta sú veľmi ťažké. Postupom času sa stávajú ľahšími, pretože ožívajú, dostáva sa do nich signál, svalová sila. Ja sa teším z neuroplasticity, pacient z funkčného tela.”
Prispievate aj k rehabilitácii jemnej motoriky a citlivosti po cievnej príhode? Ak áno, ako?
„Jemná motorika je u nás na poslednom mieste. V skorej fáze rehabilitácie sú iné priority. Keď to preženiem – nemôžeme pacienta nechať nehybne ležať na lôžku a hrať sa s rukou, aby mal úchop. Ani by to nešlo. Ruka ožíva často ako posledná. Ak v rámci hospitalizácie zvládneme pacienta aktivovať, rozchodiť, zvláda základnú sebestačnosť a má problém s jemnou motorikou, stále je u nás, samozrejme, venujeme sa aj tejto oblasti.”
Aké psychologické aspekty zohľadňujete pri svojej práci?
„Vždy sú prítomné dva póly. Psychické nastavenie terapeuta a psychika pacienta. Ak mňa niečo trápi, bolí alebo nemám dostatok energie, je to na terapii cítiť. Asi by bolo fajn byť v tomto profesionál a nedať na sebe nič znať, ale je to ťažké. Ľuďom po CMP v post-akútnej fáze je naozaj veľmi zle. Na tele aj na duši. Nikto z nich nie je veselý, ani optimisticky nemykne plecom, že to prejde. Trpia. Zrútil sa im celý svet. Neexistuje pre nich v tej chvíli väčšia hodnota ako zdravie.
Spolu sa snažíme zvládnuť túto situáciu s pomocou celého personálu a medziodborovej spolupráce. Často aj spievame, počúvame hudbu, tancujeme a smejeme sa. Pacienti sú na tom buď kognitívne dobre, niektorí prechádzajú delíriom a iní už adekvátne nevnímajú, spolupráca je sťažená a terapia nie je úspešná. Ak sa dá, používame metódu TaCaS Ako prevziať zodpovednosť po CMP. Psychika je totiž najväčší šéf.”
Do akej miery sa prepájate s rodinami pacientov a poskytujete im podporu počas procesu rehabilitácie?
„Veľmi sa snažíme komunikovať s rodinou. Vždy to závisí od aktivity rodiny. Zvykneme si brať rodinu na edukáciu priamo k ich blízkemu. Učíme ich manipulovať s pacientom na lôžku, ako cvičiť, vertikalizovať, tiež pomáhame so sociálnou stránkou. Naša aktivita je veľmi potrebná, preto sme tento rok v spolupráci s Angels Iniciatívou vytvorili projekt, kde sa zaoberáme práve edukáciou rodinných príslušníkov a natočili sme pre nich videá. Ešte nie sme vo finále, stále na tom pracujeme.”
Aké stratégie používate na zlepšenie komunikácie u pacientov, ktorí majú po cievnej mozgovej príhode problémy s rečou a porozumením? Ak je to vôbec vo vašich silách.
„Komunikácia je dôležitá. Dôležitosť reči, ale aj prehĺtania si človek uvedomí, až keď to stratí. Tejto problematike sa venuje klinický logopéd, ale je čiastočne súčasťou aj našej terapie. Z praktického hľadiska je pre rehabilitáciu kľúčové, či je postihnutá expresia, alebo percepcia. Ak mi pacient po CMP rozumie, ale nerozpráva, dávam dolu rúško, artikulujem, používam tabuľku na písanie. Ak mi však pacient nerozumie, úspešnosť rehabilitácie klesá.”
Povedzte pár slov o sebe. V čom je ukrytá vaša pridaná hodnota? Profesijne aj ľudsky.
„Mám rada les. Pohľad na zelenú. Mám rada hory a výšku, dlhé sukne, ticho, oheň a čaj na horskej chate. V práci mám rada funkčnosť tela. Ide mi o funkciu, nie tvar. Milujem, keď dokážem človeka zbaviť bolesti a znovu naučiť chodiť.”